Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD), známa aj ako obsedantno-kompulzívna neuróza alebo alternatívne ako obsesia, je neuróza. Presnejšie povedané, je to forma úzkostnej poruchy.Jedinci trpiaci týmto ochorením sú neustále sužovaní rušivými myšlienkami, opakujúcimi sa obsesiami a kompulzívnym správaním v každodennom živote. Tieto príznaky spôsobujú úzkosť, paniku alebo strach, čo vedie pacientov k opakovanému vykonávaniu činností, ktoré niekedy zmierňujú tento tlakový pocit. (Občas je to spojené aj so špecifickými úzkosťami.) Pacienti si plne uvedomujú svoj stav, uznávajú tieto správania za zbytočné a dokonca bolestivé, ale nedokážu sa im vyhnúť.
Prejavy obsedantno-kompulzívnej poruchy
Štyri najčastejšie prejavy správania u ľudí trpiacich OCD. Obsedantno-kompulzívna porucha je neuróza, forma úzkostnej poruchy. Jedinci trpiaci týmto stavom sú neustále sužovaní rušivými myšlienkami. Kompulzívne myšlienky a správanie sa opakujú v ich každodennom živote. Trpiaci majú plný prehľad o svojom stave, uvedomujú si, že tieto činnosti sú zbytočné a dokonca hlboko stresujúce, ale nedokážu sa im vyhnúť.
Aké správanie sa prejavuje pri OCD?
Prejav OCD č. 1:
Časté vykonávanie určitých činností, ktoré sú zbytočné a opakujú sa, napríklad kontrola dverí, okien, vypínačov, plynových kohútikov, peňazí, dokumentov, formulárov, listov atď.
Prejav OCD 3:
Opakovanie rovnakých slov viackrát bez zjavného dôvodu; pocit nutnosti dodržiavať špecifické postupy pri obliekaní, umývaní, jedení alebo chôdzi.
Prejav OCD 4:
Pochybnosti o väčšine vykonaných činností; nedobrovoľné pretrvávanie nepríjemných spomienok alebo myšlienok, ktorých sa nedokážete zbaviť.
Príčiny obsedantno-kompulzívnej poruchy
Aké faktory môžu vyvolať OCD? Obsedantno-kompulzívna porucha je bežný neurotický stav, s ktorým sa často stretávame v každodennom živote a ktorý sa prejavuje v rôznych formách v rôznych oblastiach. Pochopenie jej príčin pomáha pri prevencii a liečbe. Nižšie odborníci zhrnuli rôzne faktory, ktoré môžu vyvolať OCD.
Sociopsychologické faktory: Sociopsychologické faktory sú primárnymi spúšťačmi OCD. Patrí medzi ne zmeny v pracovnom alebo životnom prostredí, zvýšené zodpovednosti, ťažké okolnosti, strach z nehôd, rodinné nezhody, sexuálna nekompatibilita alebo udalosti ako smrť blízkej osoby, náhly strach alebo prenasledovanie.Keď sú príznaky závažné, pacienti často trpia stredne ťažkým až ťažkým poškodením sociálneho fungovania, čo vedie k prerušeniu štúdia alebo neschopnosti pracovať. Väčšina pacientov si však zachováva prehľad o svojom stave a aktívne vyhľadáva lekársku pomoc a liečbu.Prejavuje sa to predovšetkým intenzívnou snahou udržiavať prísnu kontrolu nad sebou samým a svojím okolím. Sú orientovaní na detaily a vo všetkých svojich činnostiach sa snažia o presnosť a dokonalosť. Napriek týmto snahám pacienti neustále pociťujú pocity nedostatočnosti, neistoty a neistoty. Môžu vykazovať buď rigidnú konformitu, nedostatok nezávislého úsudku, nerozhodnosť a závislosť, alebo tvrdohlavosť, neflexibilitu a neznášanlivosť voči zmenám, spojené s podráždenosťou.
Genetické faktory: Prevalencia tejto poruchy medzi blízkymi príbuznými pacientov je vyššia ako v bežnej populácii. Napríklad incidencia medzi rodičmi pacientov je sedem percent. Štúdie na dvojčatách tiež potvrdzujú súvislosť medzi OCD a dedičnosťou.
Vyvolané príkazmi: Dlhodobé vystavenie príkazom, ktoré nútia k určitým činom, sa môže časom stať zvykom. Jedinci sa potom môžu cítiť nútení vykonávať tieto činy aj bez explicitných príkazov. To predstavuje ďalšiu potenciálnu príčinu OCD.
Psychologické faktory: Štatistické prieskumy ukazujú, že 35 % pacientov zažilo psychologické spúšťače pred rozvojom OCD. Ako spúšťacie faktory môžu slúžiť akékoľvek sociopsychologické faktory spôsobujúce dlhodobé psychické napätie alebo úzkosť, alebo neočakávané udalosti spôsobujúce vážne psychické trauma.
Osobnostné črty: Jedna tretina ľudí trpiacich OCD vykazovala pred nástupom ochorenia určitý stupeň obsedantno-kompulzívnych osobnostných čŕt. Súrodenci, rodičia a deti takýchto jedincov často vykazujú podobné charakteristiky. Patrí medzi ne zdržanlivosť, nerozhodnosť, šetrnosť, pedantnosť, nadmerná orientácia na detaily, kontemplatívnosť a náročnosť na dokonalosť, ale aj rigidita a neflexibilita.
Organické faktory: Klinicky sa obsedantno-kompulzívne symptómy môžu prejaviť u pacientov s encefalitídou letargickou, kontúziami temporálneho laloku alebo epilepsiou. Chirurgické zákroky, ktoré preukázali účinnosť pri zlepšovaní symptómov prostredníctvom resekcie caudate nucleus a marginálnej bielej hmoty, naznačujú funkčnú relevantnosť týchto oblastí. Okrem toho osobnostné črty hrajú významnú úlohu pri vzniku ochorenia, pričom postihnuté osoby často vykazujú rigidné, usporiadané a nadmerne vážne charakteristiky.
Biochemické faktory: Niektorí odborníci sa domnievajú, že znížená aktivita serotonergného systému prispieva k rozvoju OCD, pričom liečba zahŕňajúca serotonergné neurotransmiterové stimulátory je účinná.
Je OCD dedičná?
Pokiaľ ide o otázku „Je OCD dedičná?“, odborníci konštatujú, že hoci na vznik OCD majú veľký vplyv získané faktory súvisiace s minulými návykmi a výchovou, jej rodinná koncentrácia zostáva nesporným faktom.
Štúdie ukazujú, že ak má rodič OCD, prevalencia OCD a subklinických symptómov OCD u ich detí a iných blízkych príbuzných je vyššia ako v bežnej populácii. Autoritatívne údaje naznačujú, že toto riziko sa zvyšuje o 10 % až 20 %.Okrem toho miera zhody OCD u jednovaječných dvojčiat sa pohybuje od 65 % do 85 %, zatiaľ čo u dvojvaječných dvojčiat je to 15 % až 45 %. Odpoveď na otázku „Je OCD dedičná?“ je teda vo veľkej miere kladná.
Ďalší výskum naznačuje, že jedinci, ktorí sú nositeľmi krvných markerov spojených s OCD, majú 12 % pravdepodobnosť, že u nich táto porucha vznikne.Hoci sa táto pravdepodobnosť môže zdať nízka, je štvornásobne vyššia ako priemerné riziko u všeobecnej populácie. Napríklad, ak má jeden z rodičov OCD, ich deti vykazujú výrazne vyššiu prevalenciu poruchy ako všeobecná populácia a ich vnuci majú tiež vyššiu pravdepodobnosť vývoja obsedantno-kompulzívnych osobnostných čŕt. Okrem toho sa genetický vplyv rodičov prejavuje v predispozičných osobnostných črtách.Pokiaľ ide o individuálnu náchylnosť, tá sa týka predovšetkým určitých nedostatkov v psychickej odolnosti, ktoré sú úzko spojené s vývojovými skúsenosťami jednotlivca. Počas osobného rastu môžu k psychickej zraniteľnosti prispievať faktory, ako sú odlišné prostredia, rôznorodý obsah a metódy vzdelávania, odlišné sociálne aktivity alebo dokonca vystavenie nepriaznivým udalostiam. Väčšina týchto faktorov súvisí s rodinnou dynamikou a vplyvom rodičov.To možno efektívne chápať ako ďalšiu formu dedičnosti: kultúrnu dedičnosť. Aké prístupy sa používajú pri liečbe obsedantno-kompulzívnej poruchy? (1) Psychoterapia: Jednou z terapeutických metód je vysvetľujúca psychoterapia. Pacienti by mali pokojne analyzovať svoje osobnostné črty a príčiny svojho stavu, vrátane toho, či k rozvoju OCD prispelo psychické trauma z detstva. Ak je možné identifikovať základnú príčinu, je nevyhnutné pestovať neochvejnú dôveru v prekonanie psychických spúšťačov, aby sa zmiernila úzkosť.Na prekonanie iracionálnych správaní a myšlienkových vzorcov je potrebná silná vôľa. Korekcia kompulzívnych správaní a myšlienok vyžaduje postupný, vytrvalý prístup, ktorý neustále stavia na úspešných skúsenostiach. Súčasne by sa pacienti mali zapájať do skupinových aktivít, kultúrnych a športových činností a venovať sa práci, ktorá zodpovedá ich ideálom a záujmom. Pestovanie koníčkov v každodennom živote pomáha vytvárať nové stimulačné centrá, ktoré pôsobia proti patologickej vzrušivosti.
Účinnosť preukázali biofeedback terapia a behaviorálne terapie, ako je systematická desenzibilizácia, averzná terapia a expozičná terapia.
Možno použiť nasledujúci terapeutický prístup: pod prísnym dohľadom, keď pacient vykazuje známky blížiacich sa kompulzívnych činov alebo myšlienok, členovia rodiny by mali odlákať jeho pozornosť rozhovorom alebo pozvánkami na účasť na aktivitách, čím zabránia nástupu kompulzívneho správania alebo myšlienok.Súčasne by mal psychiater vysvetliť terapeutické dôvody a poskytnúť pacientovi povzbudenie a odmeny. V druhej fáze je pacient postupne opäť vystavený stimulom, ktoré vyvolávajú kompulzie, čím sa súčasne zabráni nástupu symptómov a postupne sa zvyšuje intenzita stimulov. Prax ukazuje, že tento prístup prináša priaznivé výsledky u väčšiny pacientov rezistentných na liečbu, u ktorých zlyhali viaceré intervencie.
U pacientov s obsedantnými myšlienkami prináša uspokojivé výsledky aj použitie sluchovej interferencie pri ich výskyte.
Členovia rodiny by mali zaujať primeraný postoj voči pacientovi, vyhýbať sa nadmernému znepokojeniu a zdržiavať sa poučovania, najmä pátrania po vysvetleniach. Keď pacient kladie otázky, je najlepšie poskytnúť mu raz rozumné odpovede bez opakovania.
(2) Farmakologická liečba: Môžu sa použiť tricyklické antidepresíva a inhibítory monoaminooxidázy.
① Chlórpromazín: Preukazuje dobrú účinnosť proti obsedantno-kompulzívnym symptómom a zároveň lieči sprievodné depresívne symptómy. Terapeutická dávka je 150–300 mg denne, podávaná perorálne v dvoch rozdelených dávkach. Začnite s nízkou dávkou a postupne ju zvyšujte.
② Fluoxetín (Prozac): Preukazuje dobrú účinnosť pri obsedantno-kompulzívnych symptómoch. Terapeutická dávka sa pohybuje od 20 do 80 mg denne.
③ Chlordiazepoxid: Preukazuje tiež určitú účinnosť pri obsedantno-kompulzívnych symptómoch. Terapeutická dávka je 1 až 2 mg denne.
(3) Psychochirurgický zákrok: U menšiny pacientov s ťažkou, na liečbu rezistentnou OCD môže chirurgické narušenie špecifických oblastí mozgu, ako je dolný mediálny frontálny lalok alebo cingulárny gyrus, zmierniť kompulzívne symptómy a zlepšiť sociálne fungovanie. Tento prístup však vyžaduje prísne kritériá výberu pacientov.